| |  | Čo sa vlastne s nami deje, keď sa pozeráme na obraz? Naoko nič, len tak stojíme ako tvrdé y, alebo sedíme a sotva žmurkáme. Ale vnútri sa nám dejú príbehy. Možno naše vlastné. Možno celkom vymyslené. A možno aj príbehy maliarov a maliarok, na ktorých obrazy sa práve pozeráme. Príbehy Zuzany Mojžišovej nám kladú podobnú otázku, navyše bez toho, aby ju naozaj položili. Čo sa muselo stať tomuto maliarovi či tejto maliarke, aby namaľovali takýto obraz? Čo prežili? Čo videli? Prečo nevesta lieta? A prečo tento obraz vyzerá ako rozbité zrkadlo? Maliarske príbehy nám možno čo-to napovedia. Aj o tej neveste. Aj o tom zrkadle. Ba aj o slnečniciach. Možno popri tom spoznáme pár zaujímavých maliarov a maliarok. Ale hlavne prežijeme niekoľko pestrofarebných príbehov, ktoré sa nám dostanú aj do snov. Napríklad ten o farebných kobercoch. Alebo o podzemnom bludisku pod fontánou.
Ján Púček |
|
|
|---|
|
| | Zuzana Mojžišová (1965) vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave, kde aj v súčasnosti pedagogicky pôsobí na Katedre filmových štúdií. Debutovala zbierkou poviedok Afrodithé (LCA, 1997), na prvotinu o trinásť rokov nadviazala prózou Bon voyage (Artforum, 2010), ktorá sa dostala do finálovej desiatky Ceny Anasoft litera 2011. Jej novela Genius loci (2013) je historickou prózou odohrávajúcou sa primárne v psychiatrickej liečebni medzivojnového Československa. Kniha Modus vivendi (Artforum, 2019, opäť v desiatke Anasoft litery) rozpráva o tom, ako tri staré ženy kráčajú mestom zničeným katastrofou, takmer ľudoprázdnym. Kristus a iné miniatúry (Artforum 2024) sú zbierkou kratučkých poviedok. Napísala knihy pre deti Dve-tri prasiatka (2006), Rozprávky na sedem dní + Makarena (2012) a pravdepodobne prvý slovenský gamebook určený malému čitateľovi Havran v okne, Galandia a iné príhody (2021, Artforum). Je autorkou sociálneho cestopisu Za rómskym ľudom (2017), ktorý je súčasťou etnomuzikologického výskumu Šilalo paňori (Studená vodička). Jej filmové recenzie vyšli knižne pod názvom O ľuďoch a snoch (2016), je tiež autorkou filmologického Premýšľania o filmových Rómoch (2014). Žije v Bratislave. |
|
|
|---|
|
| | Benjamín Číčel (1993) študoval na Edinburghskej univerzite. Venuje sa písaniu sci-fi a fantasy literatúry. Portál medziknihami zverejnil v roku 2020 jeho poviedku Škriatok. V Maliarskych príbehoch (a jednom sochárskom) knižne debutuje. Profesijne sa venuje kovovýrobe v rámci ktorej realizuje sochárske diela. Žije v Bratislave. |
|
|
|---|
|
| | Driemala vo mne chuť ku kresleniu sa zase vrátiť, ale roky rokúce, v behu dní a povinností, jednoducho na to neostával čas ani energia. Zlomilo sa to pred pár rokmi, keď som začala písať gamebook pre deti Havran v okne, Galandia a iné príhody. Navrhla som môjmu milému vydavateľovi Vladimírovi Michalovi, že si knižku budem aj ilustrovať. A keďže je milý, tak súhlasil. Sú v nej celofarebné kresby ceruzkami. Bolo to dokonale uspokojujúce. Je také krásne mať v živote šťastie! K miniatúram som zvolila iba také ilustračné drobné kresbičky fixkou, čierno-biele. Ale čo sa mi v súvislosti s maľovaním deje v týchto mesiacoch, je nad rámec snov. Píšem rozprávky pre deti o známych, a samozrejme aj mojich obľúbených maliarkach a maliaroch. Zatiaľ mám príbehy o Kleeovi, van Goghovi, Mariji Prymačenko, Miróovi, Toulouse-Lautrecovi a Suzanne Valadon, pribudnú ešte ďalší – asi Dubuffet, Picasso, Chagall, Kahlo... Týkajú sa vždy ich detstva, sú vymyslené, snažím sa však pridržiavať aj reálnych dobových kontextov a... ku každému maľujem tri obrázky. Presnejšie, odmaľúvam/citujem obrazy, ktoré oni naozaj vytvorili, a vyberám tak, aby zároveň fungovali aj ako ilustrácie sprevádzajúce dej. Vtedy mi izba vonia ľanovým olejčekom a terpentínom, do výtvarníckych obchodov si môžem chodiť podchvíľou kupovať tenké štetčeky, lebo sa pri práci rýchlo rozstrapkajú... Je v tom pokoj, je v tom vzrušenie, je v tom zmierenie a je v tom naplnenie. Napriek tomu, že v dnešnej ťažkej dobe to možno znie priam ako rúhanie.
Z rozhovoru s Barborou Nemčekovou pre časopis Fraktál, č. 7/2024 |
|
|
|---|
|
| | Obaja moji rodičia sa venovali kunsthistórii. Pamätám si dosť presne tie podivuhodne vzrušujúce pocity, ktoré vo mne vlastne už od útleho detstva vzbudzovali časté kamarátske návštevy v ateliéroch umeleckej kolónie hore na kopci. Pamätám si, ako som si kreslievala v zadnej pracovni so stenami odspodu povrch hipisácky polepenými plagátmi z výstav. Ako som v puberte uvzato čítala dostupné preklady životopisov výtvarníkov a pozerala filmy o nich. Snom – vtedy sa zdalo, že nenaplniteľným, lebo veď sme tu akože budovali krajšie totalitné zajtrajšky – bolo ocitnúť sa niekedy na Montmatri, zhlboka sa nadýchnuť, zavrieť oči a vďačne za všetku tú nádheru ukrytú v obrazoch a sochách zdvihnúť ruky k nebu. Potom padla železná opona, zavítala sloboda, Paríž a paže trčiace k oblohe sa stali realitou, dodnes ma na cestovaní najväčšmi lákajú galérie a múzeá, ktoré tam v blízkych i vzdialenejších krajinách mlčky vystavujú a strážia dôkazy snáď nezničiteľnej ľudskej tvorivosti a imaginácie. Tie moje fiktívne Maliarske príbehy sú holdom, pomyselným z hlavy strhnutým klobúkom a hlbokou poklonou najmilovanejším z milovaných, pokusom priviesť na prah všetkej tej krásy aj detské čitateľky a čitateľov. |  |
|
|
|---|
|
| |
Úsporný priestor skladby v kontraste s plnosťou a bohatosťou najmä expresívnej lexiky (na vyjadrenie zložitej emócie využíva do značnej miery vulgarizmy, nárečové slová, slangové či zastarané slová) jedinečne dotvára kolorit rozprávania a z pohľadu funkčnosti je mimoriadne úderná. Aj keď Zuzana Mojžišová textami pravdepodobne neprognózuje svojho prijímateľa, mnohé z nich naznačujú, že bežný čitateľ dokáže jednotlivým rozprávaniam porozumieť do tej miery, do akej siahajú jeho vedomosti a poznanie. Napriek tomu každodenné čriepky reality a spôsob ich literárneho spracovania smerujú k estetickému zážitku a „oživená“ miniatúra ako literárny žáner autorke mimoriadne pristane.
Jana Kičura Sokolová v Knižnej revue, v recenzii knihy Kristus a iné miniatúry, 2025
Na Slovensku nie je veľa autorov, ktorí by sa venovali tvorbe pre násťročných. Obdobie dospievania mladého človeka je také komplikované a často neuchopiteľné, že sa autori tejto vekovej skupine vyhýbajú. Upútať adolescentného čitateľa je zložité, nároky tínedžerov sú vysoké a okrem pútavého obsahu hľadajú v dnešnom svete pokroku aj zaujímavú formu. Gamebook Havran v okne, Galandia a iné príhody Zuzany Mojžišovej je preto výbornou voľbou, ako mladých čitateľov motivovať k čítaniu súčasnej a slovenskej literatúry, ktorá je zároveň aj kvalitná.
Katarína Vargová v Knižnej revue, 2022
Autorkino rozprávačstvo sa vyznačuje nostalgicko-melancholickým základom, ale v jej tvorbe je prítomný aj humor, ktorý má čiastočne jazykový, no najmä situačný základ – motivicky čerpá z drobných udalostí a každodennosti. Radoslav Passia v Knižnej revue, v recenzii knihy Modus vivendi, 2019 Príbeh knihy Genius loci (Artforum 2013) je založený na spomienkach Jeleny, doktorskej dcéry, ktorá je sama matkou dvoch dievčat a snaží sa o rekapituláciu svojho života sformovaného na pozadí výrazných kultúrnych a spoločenských premien. Rámcom rozpamätávania je obdobie jej detstva a dospievania v čase medzi dvoma svetovými vojnami, ktoré natoľko poznačilo jej život, že ho chce znovu zhodnotiť, aby tak lepšie pochopila samu seba a dala zmysel aj svojej povojnovej a poprevratovej existencii.
Valéria Juríčková v Knižnej revue, 2014
Mojžišovej v novej knihe Bon voyage stačilo necelých sto strán na emotívnu výpoveď o ľudskej krehkosti, veľkej láske a ešte väčšej bolesti a osamelosti. Text je rámcovaný hrdinkiným prvým vážnym rozhodnutím v živote, keď padá opona za maminým manželstvom, a koncom jej manželstva. V prvom prípade sa musí rozhodnúť, s kým z rodičov zostane, v druhom nemá na výber. Rozhodol Johanin on. Pre ňu ostala len otázka: prečo?
Margita Bíziková v Knižnej revue, 2011
Literárny svet Zuzany Mojžišovej je mystifikáciou javov skutočnosti všedného sveta, kde sa slová volia nenáhlivo, teda postupne, s dôkladným ohľadom na doliehajúci časopriestor. Zrod mozaiky autorkiných príbehov s viaczmyselným názvom Afrodithé asociuje analógiu s bájnym zrodom bohyne krásy, t. j. všetko akoby vzniklo, povstalo z morskej peny slovnej a myšlienkovej inovácie, oživené originálnym espritom, brilantnou dikciou, impozantným intelektom tvorkyne.
Monika Kupšová v Knižnej revue, 1998
|
|
|
|---|
|
| | Večný pútnik Vincko napokon opustil aj Paríž. Zbalil si veci a s kocúrom v pätách sa vybral do mestečka Arles. Rozprestieralo sa na morskom pobreží. Cestou tam sa odohralo čosi zvláštne a Teoš veru nevedel, čo si má o tom myslieť. Kráčali krajinou, stromy boli holé, polia prázdne, na lúkach sa nepásli nijaké zvieratá, každý, kto mohol, radšej sa v zimnom nečase ukryl v teple brlôžka či pod strechou. V jednom okamihu zbadal Vincko uprostred úzkeho lánu strašiaka. Na jar, v lete a na jeseň mal na starosti plašenie vtákov, aby neničili úrodu. Maliar utekal k strašiakovi, zjašene okolo neho začal tancovať a vyhukoval: „A ty, chlapina, čo tu teraz robíš? Koho strašíš? Čo strážiš? Prečo nejdeš domov, však vtáčiská sem teraz nepriletia, čo by tu robili?!“ ----- „Drobček, volá sa Drobček!“ vykrikovala Zuzanka, keď sa od mamky dozvedela všetky tie radostné správy. Od vzrušenia bola celá červená v tvári, zas poskakovala po kuchyni ako opička na gumke. „A pôjdeme tam? Dnes? Mamííí, poďme tam dnes.“ „V pondelok, pôjdeme tam v pondelok.“ „Pôjdeme do cirkusu! Pôjdeme do cirkusu! Pôjdeme do cirkusu! Uvidím elefanta!!!“ A veruže šli. Vlastne... nešli. Utekali. Bežali s montmartrským vetrom opreteky. Prinajmenšom Zuzanka. ----- Keď Pablito vyrástol a bol z neho už veľký maliar, stále rád spomínal na prvé dni strávené v La Coruñi, keď sa so sestrami hrávali na schovávačku medzi všetkými tými debnami a debničkami a lodnými kuframi. Alebo sa hrali na tri milé dievčatká, lebo pomocníčka v domácnosti dala omylom do skrine medzi Pablitovu spodnú bielizeň aj Doloresine nohavičky s čipkami a Pablito si ich navliekol a na hlavu si narazil mamin klobúk s pierkami z tetrova. Conchita sa tak veľmi smiala, až si cvrkla do tých svojich gatiek, tiež vyzdobených čipkami. ----- „Čo kreslíš?“ „Dvor.“ „Už zas?“ „Minule sa mi nepodaril, tak musím.“ „A teraz sa ti darí?“ opýtala sa Matilde. Friška zdvihla skicár a ukázala mame, čo nakreslila. „Darí,“ pochválila obrázok Matilde. „Vyzerá krajšie ako na tatkových fotografiách. Ale to mu nehovor!“ zachichotala sa mama. ----- Ako povedal, tak bolo. Šli. Sedem detí a dva pojašené psíky. Džordžína milovala farmu a jej okolie. Všade lúky len občas prerušené hájmi, kdesi na obzore sa dvíhali do vlnoviek nízkych, husto zalesnených kopčekov, potom už iba nebo a slnko, raz žlté, druhý raz oranžové, tretí raz biele... Kravy zdvihli hlavy a pozdravili ich zabučaním, len takým krátkym, nedokázali sa nadlho odtrhnúť od májovej trávy. „Celý deň sa pasú. To majú dobré,“ podotkla večne hladná Claudia. „Keby si jedla celý deň, to by si musela mať štyri žalúdky ako krava,“ povedal Francis. „Ale ty máš, rovnako ako my, v brušku iba jeden žalúdok.“ Najmladšia sa veselo usmievala, bola presvedčená, že brat si z nej uťahuje. „Nevymýšľa si. Krava má naozaj štyri žalúdky,“ ozvala sa Džordžína. „Tatko to hovoril.“ Ida: „Bachor.“ Anita: „Kniha.“ Alex: „Čepiec.“ Cathy: „Slez.“ Džordžína: „Presne tak.“ „A mamka hovorila,“ nedala sa Claudia, „že si nemáte z malých detí robiť posmešky. Čo krava zhltla knihu? Alebo čepiec?“ |
|
|
|---|
|
| | Keby sme prižmúrili obe oči, mohli by sme si predstaviť, že na stene nevisí obraz, ale že je to okienko a že cezeň môžeme preliezť na druhú stranu. Kamsi do sveta, čo hýri farbami, ale isto aj pekne vonia a znie. Keby sme prižmúrili obe oči, mohli by sme sa dotknúť slávnych slnečníc, zatancovať si v parížskom Montmartri alebo stiahnuť z oblohy lietajúcu nevestu. Keby sme prižmúrili obe oči, našli by sme v tejto knihe pestré príbehy maliarok a maliarov (a jedného sochára), ktorí kedysi naozaj žili a tvorili zaujímavé. A ak ich neprižmúrime, aj tak dobre. Vtedy zas môžeme prežiť niekoľko pekných dobrodružstiev s deťmi, ktoré si dobre rozumejú s farbami a tvarmi. A raz to všetko tak či tak namaľujú.
Maliarske príbehy Zuzany Mojžišovej a posledný sochársky Benjamína Číčela sú zbierkou pestrofarebných príbehov plných kúziel, fantázie, ale aj celkom obyčajných ľudských zázrakov. Sú to aj dobrodružné, poetické, napínavé i zasnívané príbehy, v ktorých sa zrkadlia nielen obrazy, ale aj ich maliarky a maliari.
Lebo keď už človek začne maľovať, nikdy nemaľuje len to, čo vidí očami. Kdežeby! Niektorí maľujú to, čo cítia, keď sa zahľadia na veci alebo na krajinu. Iní zas maľujú to, čo sa im sníva. A ďalší to, čo majú pod viečkami, keď zatvoria oči. Niektorí maľujú spomienky. Ďalší predstavy. Niektorí veci z celkom iného sveta. A podaktorí aj sami seba. Každý obraz je iný, každý obraz je originál. A také sú aj príbehy v tejto knižke. |
|
|
|---|
|
| | So Zuzanou trávime spolu veľa času v rozhovoroch o knihách, filmoch, deťoch a svete vôbec. Poznáme sa desaťročia. Netušil som, že okrem fundovaného záujmu o výtvarno nasávaného doslova s materským mliekom (mama kunthistorička, otec kunsthistorik) má v sebe aj radosť z tvorby samotnej. Olejovými farbami zaobchádza s rovnakým nadšením ako s písmenami. Pozerám na Zuzanou stvárnené alúzie jej, (ale aj mojich) obľúbených maliarov a verím, že budú inšpiráciou pre deti, (ale nie len), zobrať do ruky ceruzku či štetec. A skúsiť zažiť tak spojenie s nimi aj cez vlastnú maľbu, či kresbu. Nie sú to len ilustrácie k príbehom, je to škola empatie. Doprajte si ju a doprajte ju aj vašim deťom. A čítajte im k tomu príbehy. Veď čo ak by.... |
|
|
|---|
|
| | Vydavateľstvo Artforum vzniklo v roku 2007 keď sme sa rozhodli, že ideme naozaj niečo spraviť s tým, že nám na pultoch (najmä našich) kníhkupectiev chýbajú pre nás osobne kľúčové knihy. |
| Tento knižný spravodaj sme posielali na adresu xxx@ureader.com |
| Ak nechcete aby sme Vám tieto e-maily posielali, nebudeme: |
| | |
|
|
|---|
|
|
