| |  | Každá dobrá beletria pohladí dušu, hoc je aj to pohladenie niekedy smutné, kruté, pichľavé či naháňajúce strach. Kniha Rieka, čo tečie naopak úžasného francúzskeho spisovateľa Jeana-Claudea Mourlevata sa vás dotkne na duši, tam celkom blízko pri srdci. Je to príbeh pomazaný láskou, zároveň však na míle vzdialený melodramatickosti. A tiež slobodou, túžbou po slobode. Pre dospelých aj deti, dokonale rodinný. Zavedie čitateľky a čitateľov do neznámych krajín, na more, na púšť, do miest plných života aj tých vymretých, do hojných pralesov aj na holé skaliská. Je to príbeh priam natrieskaný autorskou fantáziou, prekvapivý a dobrodružný. Rieka, čo tečie naopak je výzvou k odvahe, k nebojácnosti, k ochote neostávať bokom, ale pomáhať. A je veľmi vtipná. Aj vyvoláva dojatie tým správnym spôsobom, za ktoré sa človek nemusí spätne ani trošku hanbiť. Uveriteľno neuveriteľný Mourlevatov príbeh-cesta súvisí so záchranou drobnej strnádky a začína sa v okamihu, keď do Tomekovho obchodíku vojde Hana a opýta sa: „Predávate marcipán, prosím?“ zm |
|
|
|---|
|
| | Jean-Claude Mourlevat sa narodil v roku 1952 ako piate zo šiestich detí v rodine mlynára na jednej z mnohých samôt roztrúsených po svahoch Forézskych vrchov vo Francúzskom stredohorí. Základnú školu absolvoval v dedinskej jednotriedke, osem rokov strednej na internátnom lýceu v neďalekom mestečku Ambert. Na vysokoškolské štúdiá sa vydal do Toulouse, Štrasburgu, ale aj Stutgartu, Bonnu a Paríža. Rád cestuje – už počas štúdia s batohom na chrbte prechodil Spojené štáty, Južnú a Strednú Ameriku, Indiu. Po škole nastúpil ako učiteľ nemčiny, čo bola tiež príležitosť k cestám – tentokrát so žiakmi do Nemecka. Lákalo ho však aj divadlo a po desiatich rokoch šťastného učiteľovania sa vyškolil na klauna a míma a so sólovým predstavením pre detské publikum hosťoval v mnohých divadlách a kultúrnych domoch. V deväťdesiatych rokoch sa k herectvu pridala aj réžia a kurzy pantomímy. Prvý text mu vyšiel v roku 1997. Vtedy ešte netušil, že je to začiatok novej kapitoly a že písanie bude odteraz jeho zamestnaním aj vášňou. Odvtedy vydal asi tridsať kníh, z ktorých mnohé boli ocenené a preložené do vyše dvadsiatich jazykov, a zaradil sa medzi najvýznamnejších a najobľúbenejších francúzskych autorov pre deti a mládež. Napríklad Řeka, která teče pozpátku (2016), Zimní bitva (2023, obe Baobab), Jefferson (2022, Artforum).V roku 2021 získal za svoje súhrnné dielo pamätnú cenu Astrid Lindgrenovej, v detskej literatúre ekvivalent Nobelovej ceny. Porota odôvodňuje svoju voľbu nasledovne: „Jean-Claude Mourlevat tvorivo spracúva rozprávačskú tradíciu bájok a povestí, spriadajúc vo svojich príbehoch krásne aj závažné témy. Jeho snová a pritom precízna próza prekračuje čas aj priestor a dotýka sa večných otázok, ako sú túžba a láska, zraniteľnosť a vojna. Mourlevatovo dielo, vždy prekvapivé a nové, zasadzuje antickú štruktúru epopeje do súčasnej reality.“ Spomedzi autorových románov porota vyzdvihla predovšetkým L'Enfant océan (1999), Le combat d'hiver (v češtine Zimní bitva, Baobab 2008), ale aj Le chagrin du roi mort (2009) či Jeffersona (2018). „V každej zo svojich kníh prekvapuje čitateľov novými formami a nečakanými zápletkami. Odkazy na klasické diela, metafory a prirovnania pútajú príbehy k súčasnosti,“ zdôraznili ešte členovia poroty. V slovenčine zatiaľ vyšli romány Jefferson (2022) a Jefferson robí, čo môže (2024). Vo francúzštine nedávno vyšiel tretí diel Jeffersonových dobrodružstiev: Jefferson sa hnevá. |
|
|
|---|
|
| | Bol večer, koniec leta, dvere na obchode nechal Tomek otvorené, aby sa nadýchal čerstvého nočného vzduchu. Práve si pri svetle petrolejky zapisoval do veľkého účtovného zošita príjmy a výdavky, zamyslene obhrýzajúc ceruzku, keď ho odrazu čísi jasný hlas takmer zdvihol zo stoličky.
„Predávate marcipán, prosím?“
Zdvihol hlavu a zbadal tú najpôvabnejšiu osôbku, akú si len možno predstaviť. Bolo to asi dvanásťročné dievča, tmavovlasé ako sa len dá, v sandáloch a žalostne obnosených šatách. Na opasku mu visela kožená čutora. Vošlo cez otvorené dvere potichučky ako zjavenie, a teraz na Tomka upieralo smutné čierne oči:
„Predávate marcipán, prosím?“
A Tomek spravil hneď dve veci naraz. Prvou bolo, že povedal:
„Áno, predávam marcipán.“
A druhou vecou, ktorú Tomek spravil, on, čo sa za celý život hádam ani trikrát neotočil za nejakým dievčaťom, tou druhou vecou bolo, že sa zamiloval. Zamiloval sa do tej dievčinky odrazu, dočista a definitívne.
-----
Ani sa nespýtal, kedy sa vrátime a či sa vôbec vrátime. O dve minúty už zapriahal somárika a do vozíka hádzal pár handier. Obaja sme naskočili a vyrazili von z mesta. A predstav si, že som okamžite vedela, že tohto budem milovať po celý život, tak ako som predtým vedela, že tamtoho nebudem milovať nikdy... Vidíš, niekedy sa tie najdôležitejšie veci v živote vybavia obratom ruky... Skrátka a dobre, ten somárik potom klusal celý zvyšok noci. Pamätám si, že v jednej chvíli mi bolo do plaču, keď som si uvedomila, že som sa ani nerozlúčila so sestrami. No a práve vtedy začal somárik prdieť. Trhovník mi vraví: „Musíš mu prepáčiť, on je proste prdko.“ Lenže somárik neprestával a čím viac sme sa smiali, tým viac on prdel. Mohla to byť veľmi dojímavá chvíľa: milenci na úteku, hviezdnatá noc a tak, lenže to by ten somárik nesmel byť prdko!
-----
Dlho sme tam mlčky stáli. Po oblohe krúžili orly s obrovskými krídlami. „Takže tu sa naša cesta končí,“ pomysleli sme si a obrátili sme sa k Jorimovi. Na náš veľký údiv už starec nesedel na svojom mieste. Stál pri skalnej stene a pozorne si prezeral úzky chodník, čo visel nad priepasťou. Okamžite sme pochopili, na čo myslí, a obaja sme prosebne vykríkli:
„Jorim, nie!“
Posunkom nás privolal bližšie a povedal:
„Otočiť sa nemôžeme, deti. Na to tu nie je dosť miesta. A ja tu kone nenechám, ani dostavník so zásobami. Ideme ďalej. Pôjdem popredu a povediem kone. Zdá sa mi, že dostavník prejde. Bude to o chlp, ale prejde. Len si doň nesadajte, lebo sa môže prevrátiť a zrútiť do priepasti. Radšej sa držte za ním, čo najbližšie pri skale. Urobte, ako vám vravím.“
A keďže sme nič nehovorili, dodal ešte:
„No čo, snáď sa nebojíte?“
Nebáli sme sa. Nie, boli sme len vydesení, zhrození a polomŕtvi od strachu! Ale nemali sme na výber. Poslúchli sme.
Gregor pomohol Jorimovi nasadiť koňom klapky na oči z tej strany, kde sa otvárala priepasť, a prešiel ku mne za dostavník. A potom začali najdlhšie kilometre nášho života.
-----
Púšť nie je ani zďaleka taká pustá, ako sa zdá. Aj iné mravčeky po nej chodia! Popoludní ma dobehla malá karavána: päť mužov a päť tiav naložených vrecami, čo sa im hompáľajú po bokoch. Nie sú veľmi zhovorčiví. Chlapi ani ťavy. Idete na juh? Aspoň štyria z nich naraz roztiahli ruky, dlane k oblohe. Čím jasne naznačovali: Veď vidíš, nie?
Lekcia 1: Je hlúpe pýtať sa niekoho, kto ide na juh, či ide na juh!
Môžem sa k vám pridať? Ľahké kývnutie hlavou. V preklade: ak chceš, tak poď.
Majú na sebe dlhé biele tuniky a hrozne sa na seba podobajú. Všetkých si ich pletiem. Vidno im len oči.
Dve hodiny som vydržala byť ticho. Potom som sa odvážila položiť ďalšiu otázku: „Čo máte v tých vreciach?“ – „Soľ,“ odpovedal ten, čo kráčal najbližšie.
Odľahlo mi: Aspoňže sú nemí! Soľ? zopakovala som v nádeji, že sa rozhovorí. Nemala som. Zase roztiahnuté ruky, dlane k oblohe. Škoda, vraveli tie ruky, konečne si položila rozumnú otázku, ja som ti odpovedal a ty všetko pokazíš tým, že ju položíš znovu...
Až do večera som držala jazyk za zubami. |
|
|
|---|
|
| | „Nepíšem pre deti, ale pre všetkých. Keď píšem, nikdy nemyslím na svojho čitateľa ako na dieťa. Mám rád príbehy, pretože z nich majú úžitok malé deti, ale aj dospelí. Snažím sa dosiahnuť takú dokonalosť, aby v mojom rozprávaní našli niečo aj malí, aj dospievajúci, aj veľkí. . Na zadnej strane mojich románov býva uvedené: ´Od 10, 11 alebo 12 rokov.´ Neviem toho veľa napríklad o tínedžeroch a dovolím si povedať: Nezaujímajú ma o nič viac ako bábätká alebo starí ľudia.“ | | | | | Zuzana Procházková (1979) vyrástla v Bratislave. Vyštudovala francúzštinu a taliančinu na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Od roku 2007 žije vo Francúzsku: najskôr v Lyone a okolí, kde pracovala ako knihovníčka v oddelení pre dospelých a neskôr v detskom oddelení, v súčasnosti na vidieku v Auvergne, kde sa venuje predovšetkým prekladu. Prekladá od čias štúdií, z francúzštiny do slovenčiny, v posledných rokoch najmä do francúzštiny. V edícií Divadelného ústavu vyšlo viacero jej prekladov dramatických textov od súčasných slovenských autorov, vo vydavateľstve Artforum romány pre deti Jefferson a Jefferson robí, čo môže. |  | | | | | Les zabudnutia, Neexistujúci ostrov, Škaredé kráľovstvo... Na svojej fantastickej ceste plnej nečakaných stretnutí sa Tomek aj Hana, dve osirotené deti, dostanú až na koniec známeho sveta. Nájdu čarovnú Rieku, čo tečie naopak? Alebo niečo iné, čo vlastne vôbec nehľadali?
Nadčasový príbeh plný imaginácie a poézie z pera nositeľa ceny Astrid Lindgrenovej si získal srdcia miliónov čitateľov na celom svete. Magické čaro tohto neopakovateľného príbehu spočíva v autorovej neuveriteľnej fantázii, v čírej radosti z rozprávania, ktorá dýcha z každej stránky, v láskavom humore a neochvejnej viere v silu ľudskej odvahy. |
|
|
|---|
|
| | | | Ako si vyberáte námety pre svoje romány?
To je aj pre mňa záhada. Prečo si spomedzi kamienkov na pláži vyberieme tento, a nie iný? Predovšetkým však verím v nezmazateľné stopy, ktoré v nás zanecháva detstvo. Do Tomkovho obchodu som prvýkrát vošiel, keď som mal šesť rokov, v našej dedine, a kúpil som si perníčky v tvare srdca zabalené v lesklom papieri. Od toho dňa bolo možno niekde „napísané“, že napíšem Rieku, čo tečie naopak.
Sloboda je ústrednou témou mnohých vašich románov. Keď píšete, máte všetko naplánované alebo sa nechávate viesť príbehom? Píšete teda o tejto téme vedome alebo zostáva v rovine nevedomia?
Keď píšem, nič nemám premyslené vopred. Nedokážem si vypracovať plán, ani som to nikdy nerobil. Moje príbehy vznikajú postupne, tak ako ich rozprávam, vymýšľajú sa takpovediac po ceste. Ak sa v nich často hovorí o slobode, nie je to zámer, ale súčasť môjho vnútorného sveta. Raz sa ma jeden žiak na diskusii opýtal: Za čo by ste boli ochotný umrieť? Odpovedal som spontánne, bez rozmýšľania: Za svoju slobodu. Nastalo ticho. Vyrazilo to zo mňa tak prudko a náhle, že ma to samotného prekvapilo. Obmedzovanie slobody je pre mňa neznesiteľné. Či už ide o moju vlastnú slobodu, alebo slobodu iných. Vidieť zviera uväznené v primalej klietke, ktorú do zošalenia obchádza dokola, z toho som tri dni chorý. Často hovoríte, že Rieka čo tečie naopak je jeden z vašich najobľúbenejších textov. Prečo?
Je plný ľudskosti, hovorí sa v ňom o Dobre a Zle. Je to román, ktorý dokáže utešiť. Hovorím o ňom, akoby som ho nenapísal ja, bez rozpakov ho chválim. Má univerzálny rozmer, ktorý ma zďaleka presahuje. Myslím, že stojí za viac než ja sám. |
|
|
|---|
|
| | | | Predstavujem si raných puberťákov, ako si čítajú Rieku. Predstavujem si, ako potom o prečítanom rozmýšľajú. Ako urobia niečo – skutok. gesto, akciu – a spätne zistia, že to, ako a čo urobili, tak trochu ovplyvnili Tomek či Hana. Predstavujem si, že nie som úplne naivný a niečo z toho sa naozaj deje. |
|
|
|---|
|
| | Tento newsletter pripravili Zuzana Mojžišová a Zuzana Procházková. |
|
|
|---|
|
| | Vydavateľstvo Artforum vzniklo v roku 2007 keď sme sa rozhodli, že ideme naozaj niečo spraviť s tým, že nám na pultoch (najmä našich) kníhkupectiev chýbajú pre nás osobne kľúčové knihy. |
| Tento knižný spravodaj sme posielali na adresu xxx@ureader.com |
| Ak nechcete aby sme Vám tieto e-maily posielali, nebudeme: |
| | |
|
|
|---|
|
|
