Úryvky z knihy
Ešte chvíľu stojím, ale babičkinmu každodennému rituálu sa nevyhnem. Večer čo večer vynáša na chodník drevenú lakovanú stoličku a kladie na ňu biely smaltovaný lavór. Pomaly, takmer obradne do lavóra vlieva vodu z veľkej hliníkovej kanvy a díva sa pritom smerom k paneláku. „Jen ať chrapouni viděj,“ šomre si popod nos. Všetkým našim „susedom“ z paneláka tak chce ukázať, že aj keď „nám voda neteče až do nosu a musíme si pro ni chodit na městskej hajzl“, tak sme čistotní a každý deň sa umývame.
Chrapouni sú všetci, okrem nás. Hovoríme im aj gádže. Chrapouni a gádže sú preto, lebo nie sú ako my. My sme světskí.
Neviem, či aj oni nás považujú za svojich susedov, lebo my s nimi v paneláku nebývame. Svoj domov máme odstavený pár metrov pred tým ich. Niektorých vôbec nezaujímame, iní sa pravidelne chodia sťažovať na emenvé, že im tou vojenskou opachou – našou vetrieskou a tou drevenou búdou – babičkinou strelnicou kazíme výhľad na námestie. Bývame totiž vo veľkom tmavomodrom nákladnom aute Praga V3S. Ja, babička Máňa a děda Pech.
●●●
Každé ráno nám musí niekto pomôcť otvoriť strelnicu. „Pane, bujte tak hodnej, pojte nám pomoct,“ vyzýva babička okoloidúcich mužov. Niektorí idú s radosťou, iní o ňu ani nezavadia pohľadom. Děda Pech jej klepe na rameno a naznačuje, že chce pomôcť, ale ona sa naňho ani nepozrie. Sedím na obrubníku a smejem sa, lebo děda Pech hrá nahnevaného, mračí sa, smiešne chodí a kope okoloidúcich do zadku.
„Čemu se směješ, dilinko?“ opýta sa babička „Víš přece, že já s tou rukou nemůžu. Mám ji zlámanou nadvakrát a nemám v ní žádnou sílu. Jestli nám někdo nepomůže, tak nevotevřem.“
V poslednom čase nám najčastejšie pomáha Bukši. Skoro každé ráno stojí na chodníku pred vetrieskou opretý o plot evanjelického kostola, vo svojich vyžobraných nohaviciach a o niekoľko čísel väčších topánkach. Často je tým prvým, čo babička vidí, keď otvorí dvere.
●●●
Keď mal môj tatínek Luboš päť rokov, nechal ho v Čechách u babičky Slávinky a dědy Bohouše nejaký pastier zo Slovenska. Putoval celý rok s malým tatínkem z dediny do dediny a žobrali po domoch jedlo a oblečenie. Keď dorazili k domu dědy Bohouše a babičky Slávinky, tí sa o pastiera a malého krívajúceho tatínka pekne postarali. Babička Slávinka im dala dosýta najesť a děda Bohouš kvôli nim zakúril v kúpeľni. Hoci už bol apríl, ešte stále bola zima, a tak na pec položil vysoké hrnce s vodou a pastier so synom sa po dlhom čase vykúpali. Darovali im čisté šaty a nechali ich vyspať sa a trochu si oddýchnuť.
Pastier spal v zadnej izbe, a keďže v tom čase v nej mali iba jednu posteľ, malý tatínek spal v spálni s babičkou Slávinkou. Děda Bohouš si ľahol v kuchyni na diván, ale celú noc nezažmúril oka. Veď mal v dome cudzieho chlapa! Ktovie, čo je zač? V kriminále takých videl!
●●●
Stojím s ostatnými deťmi v dvojstupe. Mám na sebe svetlomodré rifle s plesňovým vzorom, slušivú bundičku do pása z rovnakého materiálu, na nohách nové ružové semišové čižmičky a v uškách zlaté kruhy.
„Pozri sa na hentú,“ začujem vedľa seba vysokú naondulovanú učiteľku v hnedom tvídovom kostýme s áčkovou sukňou. „Tie handry má iste z Tuzexu.“
„To je tá z tej maringotky?“ opýta sa druhá a upraví si mašľu pod krkom na blúzke z nepriedušného materiálu bez rukávov, spod ktorej jej vykúkajú trsy chlpatého podpazušia. Na slovo maringotka sa prudko otočím, až mi v školskej aktovke zachrastí obsah nového peračníka.
„Hej, to je tá od tých kolotočárov,“ odpovie áčková sukňa. „Budem ju mať v triede.“
Na čísi povel sa dvojstup detí a rodičov pohne smerom k ťažkým dvojkrídlovým dverám, nad ktorými sa skvie nápis: „Buduj vlasť, posilníš mier!“
●●●
A potom sa v škole objavili vši. Raz večer ma maminka pred spaním česala.
„Vokaž,“ chytila mi hlavu do oboch dlaní a naklonila sa bližšie. „Holka, ty míháš plnou hlavu džuvů.“ Ráno som nešla do školy, strážila ma teta Olinka a celý deň mi umývala vlasy špeciálnym šampónom. Maminka išla do školy súdružke učiteľke triednej ohlásiť, že mám vši, aby sa o tom vedelo. A ona jej na to: „Áno, už sa o tom vie. A všetkým nám je jasné, odkiaľ sa tu nabrali. Určite ich do školy dotiahla vaša dcéra. Za všetky deti a celý učiteľský aj rodičovský zbor vám veľmi pekne ďakujeme!“ otočila sa a bez pozdravu odišla. Až neskôr sa zistilo, že ich do triedy dovliekla dcérka kapitána policajného zboru, ktorý sa o mnoho, mnoho rokov neskôr stane primátorom mestečka, ale to maminka vtedy nemohla vedieť, a tak tam najprv nechápavo stála a potom sa rozplakala.
